organizátorka literárnej ceny Anasoft litera
editorka a tímlíderka prúdového vysielania Rádia DEVÍN (v súčasnosti na materskej dovolenke)
Pôvodne som chcela študovať v Košiciach veterinu, ale keďže som maturovala z chémie a biológie vo francúzštine, prijímačky som si plánovala posunúť o rok, aby som sa na ne pripravila podľa slovenských osnov. Nechcela som však stratiť rok len tak, tak som si podala prihlášku na Prešovskú univerzitu v Prešove, konkrétne na učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry v kombinácii s francúzskym jazykom a literatúrou. Bola som tiež súčasťou posledného ročníka, ktorý sa na vysokú školu dostal prijímacou skúškou. Na otázku prijímacej komisie, ktorá kniha má v poslednom čase zaujala, som odpovedala – doslov v Mene ruže (naozaj som ním bola fascinovaná a niekde tam sa začala moja láska k interpretácii umeleckého textu).
Dočasné ročné štúdium bolo ideálnou kombináciou – milovala som knihy a chcela som sa tiež udržať v jazykovej kondícii s francúzštinou. Počas prvého ročníka som však pochopila, že katedra slovenského jazyka a literatúry je v Prešove naozaj špičková a že stredná škola, počas ktorej som štyri roky čítala Otca Goriota spredu, zozadu i zo stredu, ma dostala do skupiny tých schopnejších študentiek (chlapcov bolo v ročníku málo, tak prečo by mal mať mužský rod prednosť), ktorí vedeli pracovať s textom. Po rokoch utrpenia na prírodovednom gymnáziu, kde sa podľa „profesorky” matematiky derivovať naučí aj cvičená opica, len ja nie, som sa cítila konečne múdra. Pre tento pocit som na univerzite v Prešove zostala a doteraz som svoje rozhodnutie neoľutovala. Síce sa múdra už necítim, ale aj pokora prichádza až časom.
Keď som navštevovala prednášky Stanislava Rakúsa, netušila som, že raz budem organizovať cenu, ktorú neskôr získal za knihu Telegram. Keď som sedela na vyhodnotení Akademického Prešova s mojím prvým a posledným poviedkovým pokusom, kde Marta Součková môj text zhodnotila slovami „talent tam je, ale je ho málo a načo do textu dávať vlakové citoslovce ‘ššš’, keď všetci vieme, aký zvuk vlak vydáva”, ani by mi nenapadlo, že raz si budem s Martou tykať a vymieňať si s ňou správy s komentármi o desiatke Anasoft litery. A ani na skúške s Jankom Gavurom, na ktorej som si vytiahla trojicu Kostra – Horov – Plávka a dostala z nej B (čo mi zlomilo srdce), mi nenapadlo, že s ním raz budem sedieť v bratislavskej reštaurácii pri výbere ďalšieho laureáta ceny Anasoft litera a že bude redaktorom kníh môjho manžela venovaných S, o ktorej len Janko vie, čo na skúškach vedela a čo nie.
Štúdium na katedre francúzštiny bolo tiež par excellence, nikdy nezabudnem na prednášky profesorky Malinovskej so zdvihnutým obočím a úsmevom La Giocondy a vtedy ešte začínajúceho Jána Drengubiaka, o ktorého prejave som bola presvedčená, že nie Malraux, ale on je tou pravou „la condition humaine”. (Medzičasom sme sa tiež skamarátili, stále mám v peňaženke USD kartu s jeho odporúčanými audioknihami). Zažila som aj kultivovaného docenta Sekventa, ktorý bol oponentom mojej diplomovej práce o jazyku francúzskeho rapu (paradoxne, o pár rokov neskôr som sa stala editorkou v Rádiu DEVÍN, na vlnách ktorého znie klasika a jazz, určite nie francúzsky rap).
Ako vidíte, nič, čo som si kedysi predstavovala, že budem robiť – od liečenia zvierat až po učenie detí v mojom rodnom meste, Košiciach – sa nesplnilo. Žijem v Bratislave, pracujem v kultúre a umení, organizujem jednu z najprestížnejších slovenských literárnych cien, mala som pitbulla, ale teraz mám kocúra a koňa, ktoré liečia mňa. Celú vysokú školu som si nevedela nájsť ani len priateľa, no teraz mám manžela, ktorý sa do mňa zaľúbil, lebo som sa s ním vedela rozprávať o literatúre, o ktorej som sa učila na vysokej škole. Mám krásny život práve kvôli pocitu, ktorý má napokon motivoval zostať na Prešovskej univerzite v Prešove. Dovoľte mi poučenie na záver: dávajte si pozor na svoje profesorky a profesorov, o pár rokov s nimi môžete byť dobrí známi, ba možno aj priatelia.
